V roku 2009 som sa náhodou pri surfovaní na internete dozvedel, že neďaleko od Bruselu, kde som vtedy pracoval, existuje múzeum v bývalom koncentračnom tábore FORT BREENDONK. Jednu júlovú sobotu som teda vyrazil na blízky výlet. Dostupnosť z diaľnice A12 smerom na Antverpy bola skvelá, z cesty je to veľmi nenápadné miesto. Pevnosť FORT BREENDONK je síce menšia, avšak ľudia v ňom počas nemeckej okupácie Belgicka prežívali rovnako veľké každodenné utrpenie, ako ľudia vo väčších a viac známych koncentračných táboroch v Nemecku, alebo v Poľsku (a kdekoľvek inde). Myslím si, že každý by mal aspoň raz vo svojom živote navštíviť podobné miesto a mal by popremýšľať nad tým, prečo si ľudia dokážu robiť navzájom zle a prečo nemôžu žiť vedľa seba v pokoji.
Keďže ma toto miesto zaujalo, hľadal som nejaké podrobnejšie informácie o ňom na internete. V našom jazyku som však nenašiel temer nič. Nasledujúci text je preto prekladom anglického článku z Wikipedie. Fotografie sú moje.
Fort Breendonk je pevnosť postavená v roku 1906 ako súčasť druhého obranného kruhu okolo belgického mesta Antverpy, vzdialená od nich približne 18 km na juh. Pôvodne bola pokrytá 5-metrovou vrstvou zeminy (ako ochrana proti bombardovaniu) a obkolesená vodou naplnenou priekopou. Územie pevnosti meralo 260 x 106 m. Pevnosť bola používaná ako väzenský tábor nemeckými okupantmi počas druhej svetovej vojny. V súčasnosti sa v pevnosti nachádza národný pamätník (Nationaal Gedenkteken Fort van Breendonk) a je prístupná verejnosti.
Prvá svetová vojna
Nemecké ozbrojené sily vnikli do Belgicka v auguste 1914 potom, ako Belgicko odmietlo žiadosť Nemecka o nerušený prechod do severného Francúzska.
Invázia sa začala 4. augusta 1914. Nemci, ktorí sa chceli dosiahnuť Paríž čo najskôr, ignorovali Antverpy a presúvali sa juhom Belgicka.
Pokračujúci ozbrojený odpor zo severu Belgicka prinútil nemecké velenie zaútočiť aj na Antverpy. 9. septembra 1914 nemecký generál Beseler nariadil na ne zaútočiť. Na sever vyslal delostrelectvo, čo predpokladalo aj porážku belgických miest Namur a Maubeuge.
Prvý útok na pevnosť Fort Breendonk sa uskutočnil 1. októbra 1914. Nemecké húfnice boli umiestnené 5 až 6 km za maximálnym dostrelom belgického delostrelectva. V belgickom Lieri Nemci prerazili belgickú obranu a pri útoku na Antverpy mohli Fort Breendonk obísť. 9. októbra po páde Antverp sa Fort Breendonk vzdala.
Druhá svetová vojna
Nemecké ozbrojené sily vnikli a začali okupáciu Belgicka v roku 1940. Pevnosť Fort Breendonk bola už vtedy zastaraná a nemohla účinne čeliť mechanizovaným jednotkám. Pevnosť bola na krátky čas sídlom velenia belgických ozbrojených síl počas prvých týždňov invázie, avšak neskôr sa vzdala.
Nacisti spravili z Fort Breendonku väzenský tábor. Prví väzni boli do tábora privezení 20. septembra 1940. Prvými väzňami boli drobní zlodeji, ľudia považovaní za protispoločenské živly a tí, ktorí porušovali rasové zákony. Neskôr to boli príslušníci ozbrojeného odporu, politickí väzni, ale aj nevinní ľudia držaní ako rukojemníci. Jedna sekcia tábora slúžila ako tranzitný tábor pre Židov, ktorí neskôr skončili v koncentračných táboroch (ako napríklad Osvienčim).
Tábor strážili nemecké a flámske jednotky SS. 185 väzňov bolo v tábore popravených, mnoho iných bolo transportovaných do koncentračných táborov. Popravisko sa v pevnosti nachádza dodnes, rovnako aj hrôzostrašná miestnosť určená na mučenie väzňov príslušníkmi SS. Napriek rôznym informáciám medzi miestnym obyvateľstvom sa v tábore nenachádzala plynová komora.
Počas fungovania tábora ním prešlo 3500 ľudí. Väčšina nežidovských väzňov bola príslušníkmi ľavicového belgického odporu, alebo boli Nemcami väznení ako rukojemníci. Ľudia v tábore umierali počas popráv, mučenia a na následky krutých životných podmienok. V septembri 1941 boli belgickí komunisti z Fort Breendonk prevezení do koncentračného tábora Neuengamme.
Židovskí väzni boli vo Fort Breendonk oddelení od ostatných väzňov až do roku 1942. Potom boli prevezení do transportného tábora v Mechelene (Belgicko), alebo priamo do poľského Osvienčimu a Treblinky. Z Fort Breendonku bolo vypravených spolu 15 vlakových transportov (väčšinou židovských), prežila len malá časť.
Po príchode do tábora museli noví väzni stáť na nádvorí tvárou k stene, kým neboli vybavené administratívne záležitosti. Mali zakázaný akýkoľvek pohyb. Kto sa pohol, bol potrestaný. Tresty zahŕňali bitie, mučenie v špeciálne na to určenej miestnosti, obesenie, alebo poprava zastrelením priamo v tábore, alebo jeho blízkosti. Lagerkommandant Phillip Schmitt bol známy tým, že púšťal na väzňov svojho nemeckého ovčiaka. Jeho manželka sa zvykla prechádzať po tábore, pričom zosmiešňovala väzňov a len tak z rozmaru nariaďovala pre nich tresty. Svojvoľné a kruté bitie bolo každodennou záležitosťou. Bol zaznamenaný prípad, keď mladý 20-ročný židovský chlapec už nevládal pokračovať v práci. Flámsky príslušník SS ho hodil do vodnej priekopy. Odmietol ho vytiahnuť naspäť napriek tomu, že chlapec nevedel plávať. Díval sa na neho viac než 15 minút, kým sa chlapec poslednýkrát ponoril pod hladinu.
Väzni boli nútení pozerať sa na popravy spoluväzňov. WC (veľká okrúhla kaďa uprostred nádvoria) mali povolené použiť len dvakrát denne – všetci naraz. Zakaždým mali na to len 5 minút. Každé prekročenie času bolo potrestané. Keďže nikto z väzňov nemal hodinky, väčšina sa ponáhľala zo strachu, že bude potrestaná. To spôsobovalo väzňom črevné problémy, žalúdočné kŕče a hnačky.
Väzni boli subjektom nútenej práce, ktorá spočívala z odstraňovania hrubej vrstvy zeminy, ktorá pokrývala pevnosť. Za tých niekoľko rokov, kedy Nemci viedli pevnosť, väzni odstránili ručne zeminu vo vyčerpávajúcom tempe. Zemina bola premiestnená mimo tábor a tvorila okolo neho akýsi val, cez ktorý nebolo do pevnosti vidieť. Väzni mali k dispozícii len ručné nástroje. Zemina bola prepravovaná vo vozíkoch na koľajniciach. Zem v pevnosti však bola často veľmi rozmočená a koľajnice sa strácali v blate. Väzni potom museli vozíky prenášať vlastnými rukami (plný vozík vážil aj jednu tonu), ťahať alebo tlačiť po blate na vzdialenosť 300 metrov. Takýto režim panoval v tábore 12 hodín denne, 7 dní v týždni za každých poveternostných podmienok. Rozkazy boli vydávané len v nemčine, preto sa väzni museli aspoň základné rozkazy veľmi rýchlo naučiť, aby neboli trestaní za neuposlúchnutie rozkazu. Väzni boli nútení zdraviť, pochodovať, alebo stáť v pozore zakaždým, keď šla okolo táborová stráž.
Väzni boli ubytovaní v starej kasárenskej časti, postavenej z hrubého kameňa. Vnútri bolo teda chladno a vlhko, neboli tam žiadne okná a vetranie bolo minimálne. Každá miestnosť mala jednu malú piecku na uhlie a preto sa nedala dostatočne vykúriť. Miestnosti boli pôvodne navrhnuté pre 38 osôb, avšak často v nich spalo viac než 50 osôb na trojposchodových pričniach so slamníkmi. Najvyššie prične boli teda vysoko cenené. Počas noci mali väzni v jednej miestnosti na toaletu k dispozícii len jedno malé vedro. Mnoho chorých a vyslabnutých väzňov vykonávalo potrebu na svojej posteli a väzni pod nimi trpeli. To spôsobovalo mnoho hádok a bitiek medzi väzňami – čo len vyhovovalo táborovej stráži.
Židovskí väzni bývali oddelene v drevených barakoch, ktorí boli slabo izolované a preplnené.
Niektorí väzni bývali v celách po skupinách alebo jednotlivo. Cieľom bolo izolovať určených väzňov pred vypočúvaním a mučením.
Jedlo bolo na prídel, rozličné jedlo a rozličné dávky pre rozličné kategórie väzňov. Najmenej jedla a vody dostávali Židia. Väzni dostávali jedlo trikrát denne. Raňajky pozostávali z dvoch pohárov kávovej náhrady (z pečených žaluďov) a 125 gramov chleba. Obedom bola zvyčajne polievka (väčšinou len horúca voda). Na večeru väzni dostali opäť dva poháre kávovej náhrady a 100 gramov chleba (niekedy s lyžičkou cukru alebo džemu). To bolo množstvo stravy veľmi vzdialené od udržania ľudskej bytosti v kondícii. Najmä ak sa vezme do úvahy veľký chlad alebo teplo, ťažká fyzická práca a fyzické tresty.
Z vyššie uvedených dôvodov bola Fort Breendonk popisovaná ako jeden z najhorších táborov v Európe. Životné podmienky v tábore boli také kruté, že nádej na prežitie v cieľových táboroch väzňov bola veľmi malá. Väzni z Fort Breendonku na konci transportov šli často priamo do plynovej komory, alebo zomreli krátko po príjazde do cieľového koncentračného tábora. Zo 3500 väzňov, ktorí prešli pevnosťou Fort Breendonk prežilo menej ako 10 percent.
Najkontroverznejšími osobami v tábore boli flámski príslušníci SS, ktorí sa otvorene a kruto otočili proti svojim krajanom v slepej podpore nacistov z Nemecka.
Breendonk II
Po oslobodení v septembri 1944 bola pevnosť Fort Breendonk krátko používaná ako internačný tábor pre belgických kolaborantov. Toto obdobie je nazývané „Breendonk II“. Väzni boli 10. októbra 1944 prevezení do kasární Dossin v Mechelene.
Súdy s flámskymi príslušníkmi SS, považovanými za nacistických kolaborantov, sa uskutočnili v roku 1946 v Mechelene vrátane niektorých dôstojníkov a strážnych z pevnosti Fort Breendonk. Z tých, ktorí boli obvinení bolo 14 odsúdených na smrť zastrelením (v roku 1947). 2 odsúdenci na smrť sa odvolali a trest im bol zmenený na doživotie. 4 ďalšie osoby boli odsúdené tiež na doživotie, 1 osoba na dvadsať rokov odňatia slobody, 1 osoba bola oslobodená. Veliteľ tábora Phillip Schmitt bol súdený v Antverpách v roku 1949 a odsúdený na smrť. Poprava zastrelením bola vykonaná 9. augusta 1950. Nikdy neprejavil ľútosť a poprel všetky krutosti, ktoré sa uskutočnili vo Fort Breendonk tvrdiac, že len prevychovával väzňov tak, ako to mal nariadené.
Súčasnosť Fort Breendonk
V roku 1947 bola pevnosť Fort Breendonk vyhlásená za národnú pamiatku. Nachádza sa v nej verejnosti prístupné múzeum.
Pre tých, ktorí by sa chceli podrobnejšie informovať o múzeu a navštíviť ho, pripájam adresu www.breendonk.be.
