Bola augustová sobota, počasie bolo nádherné a mne, mojej manželke a synovi sa nechcelo na kúpalisko, tak sme sa rozhodli pre kratší výlet. Už predtým som mal v zásobe niekoľko tipov, tentoraz sme sa vybrali na hrad Pajštún. Našiel som si na internete, kde to je a ako sa tam dá prísť autom z Bratislavy. Zistil som, že najlepšie je prísť ku kostolu v Borinke.
Ku kostolu sa dá trafiť ľahko, je tam iba jeden. |
Je dôležité nájsť si miesto na parkovisku, ale my sme prišli skôr, tak sa nám to podarilo.
|
Naproti cez cestu je smerovník, na ktorom sme si našli potrebné údaje. Tých 39 minút treba brať s rezervou. Záleží na kondícii pri chôdzi do kopca.
|
Z menšieho stúpania pri chôdzi pomedzi domy v dedine sa stalo väčšie stúpanie, keď sme vošli do lesa za dedinou. Po príchode na čistinku (obdoba lesnej križovatky s náučnou tabuľou) sa stúpanie stalo zaujímavým, ale značky neklamali, išli sme dobre. Fotky zo stúpania v lese nedávajú podľa mňa dobrú predstavu o náročnosti, preto som radšej nič nefotil. Navyše nás začali predbiehať nejakí bežci vo väčšom počte. Až neskôr som si našiel doma na internete informáciu, že sa konal Beh na Pajštún. Teda, mne sa kráčalo celkom ťažko, ako sa im muselo behať? Vystihol to môj sedemročný syn, ktorý má otvorenú a úprimnú povahu. Keď šiel pomalým krokom okolo neho jeden pretekár - očividne mal dosť a rukami si podopieral kolená - syn všetkým naokolo oznámil, že "Aha, tento tu už nevládze," a aby nikto nebol na pochybách, tak ho identifikoval aj ukazovákom. Neviem, čo si o tom dotyčný myslel, ale nechal to tak, mal pred sebou ešte hodný kus... Už sme išli dosť do kopca dosť dlho, keď konečne presvitla pomedzi stromy silueta nejakej stavby. Tak sme tam došli. Vstupnú bránu sme našli, len čas urobil svoje a skoro bola zaviata zemou a prachom a...
Toto je vstupná brána do hradu, niektorí pri jej prejdení museli použiť všetky štyri končatiny.
|
Keby nebolo naokolo toľko stromov, lepšie by vynikla kedysi iste majestátna stavba. Dočítal som sa, že chátra od roku 1805 od napoleonských vojen. Čas sa teda na ňom podpisuje už 209 rokov a nielen čas... Povedal by som, že aj ľahostajnosť k pamiatkam.ˇ
Na tejto a nasledujúcej fotke sú jediné rozoznateľné umelecké diela hradu.
|
Pri fotení z dostupných okrajov je treba si dávať pozor, nie sú tam žiadne zábrany, ľahko by jeden mohol končiť o niekoľko desiatok metrov nižšie...
|
Výhľad je odtiaľ skvelý na všetky strany. Veď asi kvôli tomu stavali hrady na kopcoch, či?
|
Všetko raz končí, aj návšteva zrúcaniny. |
Tak máme za sebou ďalšiu návštevu zrúcaniny na Slovensku, môžem teda porovnávať. Môj dojem z tejto? Je chudák opustená ako ten kôl v plote. Nestačí len namaľovať značky, aby tam niekto trafil. Evidentne sem turisti chodia, dokonca sme tam stretli akýchsi skautov z Talianska, ktorí si tam urobili tábor aj táborák... Tých ohnísk bolo na zrúcanine viac, asi je to tam bežná prax. Ja osobne by som sa bál požiaru, najmä ak sa tam nachádza také množstvo stromov priamo na mieste. A to je ďalšia vec, za chvíľu tie stromy zrúcaninu pohltia úplne. Kvôli nim nie je ani presne možné získať si akú-takú predstavu o tom, ako to medzi hradbami vyzeralo. Nemyslím, že by niekomu chýbali, keby tam neboli, veď tam neboli ani pôvodne, predpokladám. Tráva mohla byť tiež posekaná, kríkov tam bolo samozrejme neúrekom. Na jednom chodníčku bolo aj (veď viete, čo)... Z Pajštúnu je vidieť až do Rakúska na Schlosshof (to je samozrejme iná kategória, nechcem ho s ním porovnávať). Ale ide sa tam po ceste cez Hainburg, kde tiež majú zrúcaninu hradu. Tak asi tak by to mohlo vyzerať na Pajštúne, potom by sa ním mohlo Slovensko chváliť aj zahraničným turistom. Alebo sa treba obzrieť aj inde po Slovensku, ako sa to dá robiť, ide to. Je to škoda, že je Pajštún v takom stave ako je. Bol by to nádherný výlet pre všetkých.