V tohtoročnom
teplom lete som si myslel, že uniknem horúčavám tým, že odletím z Bratislavy
priamym letom do mesta hudby, futbalu (pre niekoho aj dostihov). Teploty sa ale
aj tam šplhali k tridsiatke, čo pre miestnych predstavovalo skoro prírodnú
katastrofu. Liverpool nie je bežným mestom pre poznávacie zájazdy, preto som si
program vymyslel sám. Nebolo to ťažké, chcem predsa vidieť múzeum Beatles,
Cavern Club (kde Beatles začínali), Anfield Stadium a Goodison Park (tam
sídli mestský rival FC Everton). Zistil som, že okrem toho majú v meste na
rieke Mersey (Pamätáte si pesničku Ferry cross the Mersey? Tá tam v prístave
vyhráva non-stop...) aj iné miesta, ktoré je dobré vidieť, ale o tom v inom
článku nabudúce. Teraz sa sústredím na šport, ktorý preslávil mesto, ktorý ale
v poslednom čase nezaznamenáva také skvelé úspechy, na aké boli ich fanúšikovia
zvyknutí. V rámci spoznávania mesta som sa vybral – a teraz pozor,
chlapi!!! – so svojou manželkou z centra peši na štadión. Dopravná značka
nás uistila, že mapa z googlu neklame a ideme správnym smerom.
A pozor,
tam v diaľke už vidím niečo, čo pripomína futbalový štadión. Áno, sme tam.
Konečne vidím prvýkrát v živote domov môjho obľúbeného angklického
futbalového klubu.
 |
| Anfield stadium - domov FC Liverpool - tribúna "The Kop" |
Prečo práve Liverpool? Lebo Rush, Keegan, Souness, Gerrard
atď. K štadiónu sa navyše prichádza zo strany najslávnejšej anglickej
futbalovej tribúny „The Kop“. Keďže bola letná prestávka a futbalisti prvého
mužstva na turné v Ázii, bol štadión vlastne ľudoprázdny. Akurát v múzeu
sa hemžilo plno fanúšikov, rovnako tak aj v predajni suvenírov, ktorá je naozaj
obrovská. Mimochodom, v meste sú ďalšie, takže sa dresom FC Liverpool
(áno, aj FC Everton) v žiadnom prípade nevyhnete. Na štadióne je možnosť
zaplatiť si prechádzku po jeho útrobách a v hľadisku, takže nebolo
nad čím váhať.
Moja
nežnejšia polovička sama od seba povedala po prehliadke, že sprievodcu tak
zapáleného pre vec ešte nikdy a nikde nevidela. Rozprával o histórii klubu
s takým oduševnením a pýchou, ako keby všetky úspechy dosiahol on
sám. Ale nie povýšeneckým spôsobom. Pred prehliadkou nás poučil o bezpečnosti
a východoch pre evakuáciu (poznáte to, pravidlá bezpečnosti pri práci...).
Najväčší dôraz však kládol na jednu vec – skoro pod trestom smrti je
návštevníkom zakázané čo len sa dotknúť trávy na hracej ploche. Je proste
nedotknuteľná, keď ju človek zbadá, pochopí, prečo.
Z fotky je tiež vidieť,
že šatňa pre rozprávkovo platených futbalistov je pomerne jednoduchá, žiadny
luxus. Sprievodca nám vysvetlil, že hráči si neprišli užívať do FC Liverpool luxus,
ale za nie malé peniaze predviesť, ako dobre hrajú futbal...
 |
| Tu sedávajú obrancovia. |
Keď sme sedeli na
sedačkách pre trénerov a náhradníkov vedľa ihriska, všimol som si dve
veci. Doma zvyknem stáť na futbalovom štadióne čo najvyššie, aby som mal o dianí
na ihrisku dobrý prehľad (možno som ovplyvnený zábermi z televízie).
Tréneri a hráči ten prehľad zo striedačky majú podľa mňa veľmi skreslený
(ale asi tam trávia viac času, ako ja, sú teda zvyknutí). Druhou zvláštnosťou
je: skoro na všetkých štadiónoch je jedna striedačka na jednej polovici
ihriska, druhá na druhej polovici. Na Anfield stadium sú obidve striedačky na
jednej polovici ihriska... Ale keď je hľadisko napratané 45 tisíc divákmi,
takéto drobnosti si asi nikto nevšíma. Atmosféru nám priblížili aspoň z reproduktorov.
Pustili nám hymnu klubu You’ll never walk alone. Najprv bolo počuť speváka s kapelou,
neskôr fanúšikov FC Liverpool – úchvatné. S návštevou štadiónu som bol
maximálne spokojný, splnil sa mi jeden z detských snov. Uskutočnil som v osemdesiatych
rokoch neuskutočniteľnú cestu a vyplatilo sa. Síce neskôr, ale predsa. A predstavte
si byť tam počas zápasu... Dovidenia teda, Anfield, možno niekedy nabudúce, možno keď bude zápas?
Ale aby som
nezabudol na rivalov FC Liverpool – FC Everton. Za Anfield Stadium je nádherný
veľký park.
Stačí prejsť krížom, stráviť v kľudnom prostredí chôdzou
približne desať minút (viac určite nie) a ste pred ďalším významným
anglickým štadiónom – Goodison Park. Keď sa hrá derby, tak hráči hosťujúceho
klubu môžu ísť k súperovi peši zo svojej šatne na svojom štadióne a ani
sa nezadýchajú, bola by to príhodná rozcvička pred zápasom.
Škoda bola, že nebola možnosť si pozrieť štadión zvnútra, ale zvonku tiež dýchal futbalovou atmosférou. Predajňa suvenírov, ktorá je tak trochu schovaná mimo štadiónu, nedýchala atmosférou vôbec, predavači si nás asi ani nevšimli a to sme tam boli asi traja zákazníci...
Celkový dojem - oplatilo sa! Aj keď na mňa hľadeli kolegovia, ktorí trávili dovolenku pri mori, trochu zvláštne, keď som im povedal, že som bol v lete v Liverpoole. Ale asi nevedia, čo je to anglický futbal a dobrá hudba, nie?
