Tokyo je jedno obrovské moderné mesto, ale má aj niekoľko skvelých historických pamiatok. My sme navštívili (v máji 2011) jednu z nich – chrám Senso-ji. Je to stredoveký budhistický chrám v časti Asakusa. Chrám je zasvätený bodhisattve Kannon, známej ako bohyňa milosrdenstva. Prvý chrám bol na tomto mieste postavený v roku 645 n.l.
Pred chrámom sa nachádza ešte jedna mohutná brána.
Ani sme si poriadne nevšimli, ako sme sa k nemu v tej spleti moderných ulíc a obchodov priblížili. Na začiatku komplexu je tzv. Hromová brána.
Aby to ani tu turisti a pútnici nemali také jednoduché prísť k chrámu, musia prejsť uličkou Nakamise-Dori. Na svojom mieste stojí od začiatku 18. storočia. Je síce dlhá približne iba 250 m , ale nástrahy na nej číhajú v približne 90 obchodíkoch so suvenírmi a pochutinami. Suveníry sa nájdu od obyčajných až po nádherné.
Samotný chrám je voľne prístupný. Stúpa sa do neho po schodoch, ale aspoň je pri pomalšej chôdzi po nich čas na dôkladnejšiu obhliadku samotnej stavby.
Vedľa chrámu sú ešte rozličné menšie stavby, ako napríklad táto pagoda.
Japonské historické stavby majú jednu zvláštnosť najmä pre európskych turistov, ktorí sa učili alebo videli mnoho filmov a pamiatok o druhej svetovej vojne – znak šťastia sa objavuje dosť často. Je to tiež hákový kríž, iba v opačnom smere.
Keďže komplex chrámu Senso-ji je stále plný ľudí, niektorí to považujú za skvelú možnosť predviesť svoje umenie, napríklad ako táto pani, ktorá ukazuje tradičnú prípravu čaju,
alebo súbor mladých bubeníkov, ktorých bolo počuť do veľkej diaľky.
Keďže sme v chráme Senso-ji boli v posledný deň pred odletom z Japonska, mysleli sme si, že keď už sme doteraz nevideli pravú japonskú gejšu, že asi odletíme bez tohto zážitku. Avšak pri chráme začal byť v jednu chvíľu veľký zhon. To išli do chrámu (za akým účelom, to neviem) gejše. Muselo to tak byť, pretože aj Japonci sa predháňali za čo najlepšou pozíciou na fotenie. Našťastie sa aj mne podarilo párkrát úspešne stlačiť spúšť:
Videli sme teda v Japonsku skoro všetko dôležité, až na horu Fuji. Je možné ju vidieť z vlaku smerom z Osaky do Tokya, ale tentoraz sa schovala do oparu a mrakov. No a zemetrasenie prišlo na rad pri posledných hotelových raňajkách. Asi na 15 sekúnd nás to hojdalo na stoličkách. Najprv som si myslel, že mám taký pocit iba ja, ale keď som videl, že sa všetci začali náhle po sebe obzerať, tak som si pomyslel, že to cítia asi aj oni. Napriek tomu to bola zatiaľ moja najlepšia dovolenka. Exotická krajina, krásne počasie, výborní sprievodcovia... všetko vyšlo super.
